Často sa rada vraciam k môjmu obľúbenému príbehu od Maxa Rösslera, v ktorom opisuje jeden svoj postreh z lyžovačky. Píše o tom, ako sa každý večer vracal do nevykúrenej komôrky a keď si ľahol do postele pod studenú perinu, zuby mu drkotali a celé telo sa mu pokrylo husou kožou. Schúlený do klbka si však postupne posteľ vyhrial a od určitého momentu už nevyhrieval posteľ on, ale posteľ vyhrievala jeho.
            Vtedy mu zišla na um myšlienka, prečo niektorí ľudia tak ťažko nadväzujú a udržiavajú kontakty v rámci rodiny, práce, nejakého spoločenstva... Príčinou je v nemalej miere aj to, že automaticky očakávajú teplú posteľ. Bez ochoty do vzťahov niečo vložiť, posnažiť sa, zaprieť sám seba.
            Naozaj, normálne teploty medziľudských vzťahov sú chladné. Na rozmrazovaní ľadov treba pracovať. Ak si niekto myslí, že všetci len naňho čakajú, aby ho zasypali prívetivosťou a srdečnosťou, skutočne sa mýli. Kto sa však sám rozhodne vyžarovať teplo, byť prívetivý, ochotný, znášanlivý, čoskoro zistí, že ho zohriate okolie hreje. A aj keď sa niekedy v jeho duši zotmie a schladí, zažiari mu prívetivosť zvonku.